V záujme zlepšenia funkčnosti webovej stránky, zlepšenia vášho zážitku pri jej používaní a s cieľom ponúknuť vám nové produkty a služby, používa naša stránka súbory cookies. Prezeraním našich stránok predpokladáme, že súhlasíte s používaním súborov cookies. Viac informácií

Drevená zvonica v Nitrianskom Pravne

Pred obnovou:

Po obnove:

Autori fotografií: Jozef Lenhart, Tomáš Lupták

Príbeh

Zvonica v Nitrianskom Pravne-Vyšehradnom, v regióne známa pod názvom „majzlanská zvonička“, nepatrí k vychyteným stavbám svojho druhu. O jej existencii netušia ani erudovaní kampanológovia a v odborných publikáciách venovaných zvoniciam na Slovensku sa o nej nedočítate, aj keď patrí k najstarším stavbám svojho druhu u nás.
Rovnako ako iné zvonice, i zvonica vo Vyšehradnom je typologicky osobitou stavbou a jedinečným pamiatkovým objektom. Je svojráznou jednopriestorovou vežovou stavbou s príznačnou vnútornou konštrukciou na zavesenie zvona. Postavená bola začiatkom 19. storočia na základe „ohňového zákona“ z roku 1751 vydaného Máriou Teréziou, obnoveného Jozefom II. v roku 1785. Tak ako iné zvonice, aj majzlanská vznikla ako signalizačné zariadenie s poslaním upozorňovať na hroziace nebezpečenstvo, blížiacu sa živelnú pohromu a zvolávať ľudí k ochrane svojho majetku.
Na hornonitrí sa zvonice zachovali vo veľmi zredukovanom počte a mnohé z nich boli od konca 19. storočia prestavané na kaplnky. Zvonica vo Vyšehradnom sa však zachovala takmer v nenarušenej podobe, v pôvodnom architektonickom riešení a zmena funkcie sa jej dotkla iba minimálne.
Písomné zmienky o nej takmer neexistujú a ak sú, dotýkajú sa jej iba veľmi okrajovo. Postupne sa však darí skladať a objasňovať neznámy, dvestoročný príbeh tejto dnes najstaršej zachovanej zrubovej stavby a drevenej zvonice na hornej Nitre.
Trošku histórie…
Do histórie vošla pod pomenovaním v miestnom nárečí ako glockenhaisa. Postavili ju v pomyselnom strede údolnej dediny, na svahu dvíhajúcom sa nad niekdajším Dolným mlynom, v areáli nazývanom zum Mühlem. Na parcele miestneho richtára Adama Polónyiho, ktorý je považovaný i za jej donátora. Podľa údajov uvedených na preklade dreveného dverového portálika zvonice sa tak stalo v roku 1803.
Staviteľa zvonice, na rozdiel od jej stavebníka, nepoznáme. Mohol ním byť i mlynár z blízkeho mlyna, keďže mlynári patrili k všestranným remeselníkom a okrem mletia obilia boli zručnými tesármi.
Zvonica je pozoruhodná svojím archaickým architektonickým konceptom a použitím kombinovanej stavebnej techniky pri jej výstavbe. Vežovitá stavba je postavená na štvorcovom pôdoryse s rozmerom 390 x 400 cm ako dvojobjekt, v spodnej časti s priestorom zvoniska, do ktorého je vstavaná hranolová veža na zavesenie zvona. Zvonica je vysoká 750 cm. Steny zvoniska sú vystavané z tesársky opracovaných hrád, veža má hrázdenú konštrukciu krytú doskovým plášťom. Hrady boli na nárožiach spájané čapovaním na rybinu, alebo na zámok. V hornej časti veže sú z troch strán dvojice zvukových otvorov, z východnej strany odvrátenej od dediny je iba jedno okno. Vstupom je zvonica orientovaná na južnú stranu.
K pôvodnému vybaveniu zvonice patrí zachované zvonové prostredie s konštrukciou zvonovej stolice pre dva zvony. Dodnes sa nachádza vo veži zvon z roku 1928. Zdobený je reliéfom sv. Jozefa, patrónom rodiny, robotníkov, otcov, tesárov a zomierajúcich. Na korune je výzdoba obohatená rastlinným ornamentom a textom IN HONOREM E IOSEPHI REFUSA SUM 1828 (k pocte sv. Jozefa odliate 1828).
Ako materiál bolo na stavbu zvonice použité pasienkové drevo získané z rýchlorastúcich jedlí (Abies alba) na pastvinách. Svedčí to u núdznom riešení a šetrení stavebníka, resp. o vysokých finančných nákladoch. Tým, že sa pri skladbe konštrukcie využili i horné časti stromov, nedosahujú hrady po celej dĺžke rovnakú hrúbku. Na koncových častiach sa kónicky zužujú, čím sa vytvára medzi hradami nerovnaká, deformovaná škára. Z dôvodu zachovania požadovanej hrúbky materiálu 15 x 18 cm neboli niektoré hrady celkom odkôrované, čo neskôr viedlo k napadnutiu dreva drevokazným podkôrnym hmyzom a neskôr sa stalo jednou z hlavných príčin vedúcich k rozkladu drevnej hmoty.
Po druhej svetovej vojne už prestávala zvonica pre svoj zlý stav plniť pôvodnú funkciu a z bezpečnostných dôvodov sa v nej zvonilo len výnimočne. Menila sa na komoru, skladište a v severovýchodnom rohu zvoniska bola vyhĺbená jama na uskladnenie zemiakov.
V šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa už zvonica nachádzala v havarijnom stave. Aby sa predišlo jej samovoľnému zrúteniu, bol staticky narušený objekt s rozpadávajúcou sa trámovou konštrukciou zvoniska a veže svojpomocne na nárožiach spevnený doskami, ktoré istili kompaktnosť rozchádzajúcej sa väzby stien. Z vnútornej strany bol trámový rám nesúci vežu zaistený podporami a prehnitú šindľovú krytinu nahradil oceľový pozinkovaný plech. Úpravy síce stavbu staticky zaistili, ale degradačný proces zvonice ďalej pokračoval.
Proti času….
Napriek zlému fyzickému stavu a vysokému stupňu poškodenia upozornil miestny keramikár, etnológ, zberateľ a aktivista Rastislav Haronik v roku 1995 Pamiatkový úrad, pracovisko Topoľčany, na existenciu a pamiatkovú hodnotu zvonice vo Vyšehradnom. Následne v roku 1996 vykonali odborní pracovníci Pamiatkového úradu v Topoľčanoch (PhDr. P. Jurkovič a PhDr. E. Liptayová) výskum objektu, ktorý potvrdil nielen mimoriadnu historickú a kultúrno-spoločenskú hodnotu zvonice, ale súčasne poukázal aj na vysoký stupeň poškodenia stavby a ohrozenie jej ďalšej existencie.
Pre ďalšie úradné kroky bolo nevyhnuté zistiť vlastníka zvonice a jej súpisné číslo. Lenže objekt nemal vlastníka, nebol ani zapísaný v katastri a nachádzal sa na pozemku patriacom Slovenskému pozemkovému fondu. Situácia sa začala meniť, keď sa do projektu vyhlásenia zvonice za NKP a jej obnovy zaangažovalo Hornonitrianske múzeum v Prievidzi, ktoré vykonalo základný výskum historického objektu a vyriešilo jeho vlastnícke vzťahy. V roku 1996 bola zvonica vo Vyšehradnom zapísaná do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu Slovenskej republiky.
Bol to prvý krok k záchrane a pamiatkovej obnove zvonice. V marci 2001 zvonicu zamerali pracovníkmi pracoviska pamiatkového úradu v Prievidzi (Mgr. R. Kollárová, V. Lemeš, I. Bielik) a spracovali Zoznam prvkov zvonice s návrhom na výmenu jednotlivých prvkov. Súčasne bol vypracovaný Aktualizačný list kultúrnej pamiatky s jej opisom a fotodokumentáciou (I. Bielik). Obsahuje iba základnú charakteristiku objektu a jej stručný opis. Neupozorňuje na zachované dôkazové stopy o riešení a vybavení zvonice, nekonfrontuje ju s podobnými zachovanými drevenými objektmi, nenaznačuje jej vývoj, nedešifruje meno stavebníka, iniciály uvedené na dverovom preklade a ani nedáva jej vznik do kontextu so zvonicami na hornej Nitre.
V júli 2001 požiadalo Hornonitrianske múzeum v Prievidzi a Združenie kultúrnych pracovníkov horného Ponitria K-2000 Okresný úrad v Prievidzi, odbor regionálneho rozvoja a iných odvetvových vzťahov o vydanie záväzného súhlasného stanoviska k zamýšľanej obnove zvonice a Pamiatkový ústav SR o vykonanie analýzy drevnej hmoty tejto historickej stavby. Prieskum uskutočnilo chemicko-fyzikálne oddelenie Pamiatkového ústavu v auguste 2001. Výsledky boli šokujúce. Potvrdili, že fyzikálne vlastnosti stavebného materiálu zvonice sú za hranicou nosnosti, drevo je hĺbkovo rozožraté drevokazným hmyzom – fúzačom krovovým (Hyloptrupes bajulus), nesúdržné, perníkovej štruktúry a sypké. Spodné trámy zvoniska a niektoré konštrukčné prvky veže sú napadnuté hnilobou.
Na základe poznatkov získaných o stave drevnej hmoty bola navrhnutá technológia sanácie objektu – zameranie zvonice, kompletná demontáž stavby, výmena nefunkčných prvkov v rozsahu cca 70 percent a ich nahradenie novými hradami z jedľového alebo zo smrekového dreva opracovanými tradičným tesárskym spôsobom. Použiteľné časti konštrukcie mali byť ošetrené konzervačnými prostriedkami účinnými proti drevokaznému hmyzu, drevokazným hubám a plesniam. Nevhodná plechová krytina zvonice mala byť odstránená, nahradená dreveným šindľom. Stav zvonice bol dôkladne sfotodokumentovaný.
Navrhnutý rozsah obnovovacích prác bol nielen väčší, radikálnejší, ale aj oveľa nákladnejší, ako sa predpokladalo a existujúce finančné prostriedky plánované na obnovu zvonice sa z veľkej časti odčerpali na úhradu výskumov a statické posudky, čo viedlo k posunutiu termínu vlastnej obnovy.
Záujem o obnovu zvonice však neupadol. Aktivity občianskeho združenia sa presmerovali na získavanie financií z rôznych dostupných zdrojov. Na záchranu zvonice bola vyhlásená verejná zbierka, do ktorej prispeli miestni i v Nemecku žijúci bývalí občania Nitrianskeho Pravna a Vyšehradného, projekt obnovy zvonice podporila i obec.
Začatie obnovy skomplikovala opakovaná požiadavka pamiatkového úradu na vypracovanie nového materiálového a statického posudku. V roku 2004 spracoval Ing. Miroslav Dužík Návrh statického zaistenia a rekonštrukcie objektu drevenej zvonice vo Vyšehradnom, ktorý okrem starých poznatkov nepriniesol žiadne nové zistenia. V intenciách požiadavky pamiatkového úradu však nahradil komplexnú obnovu zvonice spojenú s výmenou nefunkčných a zvetraných trámov statickým sanovaním.
V závere roku 2004 sa začalo so záchranou zvonice podľa návrhu Ing. Dužíka. Riešilo sa predovšetkým stabilizovanie nahnutej zvonovej veže. Do vnútra zvoniska boli na vybetónované podložie umiestnené stĺpové podpory, ktoré podchytili vežovú konštrukciu sediacu na zrubových stenách zvoniska. Tlak sa síce eliminoval, ale navrhnutá technológia neprispela k vyriešeniu problému rozpadávajúcich sa hrád zvoniska a ani k odstráneniu príčiny vyosenia veže.
Napriek sanovaniu stability zvonice a opakovanému, finančne nákladnému konzervovaniu jej drevenej konštrukcie, degradácia stavby pokračovala. Ukázalo sa, že vykonaná obnova neriešila budúcnosť objektu, ale iba predĺžila jeho agóniu. Čas iba potvrdil, že zvolený pietny prístup k záchrane nezachrániteľného materiálu nebol metodicky správny. Zvonica potrebovala v záujme záchrany generálnu pamiatkovú obnovu. Jej fyzický stav sa už nachádzal za hranicou polčasu rozpadu a objekt spel k definitívnemu zániku.
Nestihlo uplynúť ani desať rokov a ukázalo sa, že to, čo bolo vykonané, treba chápať ako prvú etapu záchrany zvonice, ktorá musí pokračovať druhou etapou. Odvážnejšou a pragmatickejšou, ako bola prvá fáza.
V roku 2015 sa rozhodlo občianske združenie Vyšehrad obrátiť sa na Krajský pamiatkový úrad Trenčín, pracovisko Prievidza s požiadavkou na vykonanie revíznej obnovy zvonice. Dôvodom bola hrozba jej zrútenia.
Pamiatkový úrad akceptoval upozornenie i požiadavku občianskeho združenia a nariadil vykonať nové statické posúdenie zvonice. Tretie! Opäť sa rozbehlo získavanie finančných prostriedkov. Projekt obnovy zvonice bol postúpený Nadácii Slovenskej sporiteľne, kde zaujal a v rámci grantového programu „Obce bližšie k vám“ získalo občianske združenie na obnovu 5 000 eur, z ktorých bolo možné financovať spracovanie nového posudku. Rovnakou sumou prispela i obec Nitrianske Pravno, na ktorej území sa zvonica nachádza.
Vyhodnotenie fyzického stavu konštrukcie a materiálu zvonice statikom Ing. Vladimírom Kohútom z roku 2015 nevychádza z predchádzajúcich zistení, je svojbytným, exaktne doloženým posudkom, ktorý detailne analyzuje jednotlivé drevá konštrukcie, označuje stupeň ich poškodenia, potrebu nahradenia novými prvkami a ich počet. Napriek tomu neprináša žiadne nové poznatky, iba potvrdzuje to, čo bolo známe už v roku 2001.
Tentoraz nebola obnova zvonice vzhľadom na nereštaurátorsky remeselný charakter prác, nedostatok finančných prostriedkov a náklady vyplývajúce zo zakúpenia dreva, zadaná odborne spôsobilej firme. Rozhodli sa ju vykonať členovia občianskeho združenia Vyšehrad svojpomocne. Predpokladom úspešného zvládnutia obnovovacích a tesárskych prác bolo ich nadšenie a ochota dokázať svoju profesijnú zručnosť v tesárskych a montážnych prácach.
Obnova zvonice sa začala v júli 2016 a pokračovali až do októbra 2017. Finančne ju podporila obec Nitrianske Pravno sumou 5 000 eur a zabezpečila i stavebný materiál. Prínosom bolo angažovanie sa Hornonitrianskeho múzea z Prievidze, ktoré na špeciálne konzervátorské, rezbárske a stolárske práce uvoľnilo svojho odborného zamestnanca, Petra Lovasa. Pod jeho dozorom bol objekt kompletne rozobraný, hrady vybraté na zachovanie zakonzervované, poškodené časti na nich vyprotézované. V spolupráci s aktivistom a lokálpatriotom Andrejom Richterom tesársky opracovali nové hrady.
Práce pokračovali odstránením kamennej dlažby a úpravou terénu bývalého interiéru zvoniska na pôvodnú hlinenú niveletu. Osadením štyroch rohových kameňov bol vytvorený základ pre znovupostavenie rozobranej zvonice. Pri obnove objektu sa rešpektovali všetky konštrukčné väzby, technológia stavby a prvky, ktoré mali výtvarnú hodnotu alebo boli nositeľmi nejakej architektonickej informácie. Nové trámy boli zakomponované do stien na pôvodné miesto a doplnené novými hradami. Nahradených bolo až 70 percent nepoužiteľných a nefunkčných, rozpadnutých hrád.
Zvon z veže zvonice bol demontovaný a konzervátorsky ošetrený v ateliéroch Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi. Po znovupostavení zvonice sa vrátil na pôvodné miesto.
V interiéri zvoniska bola obnovená hlinená podlaha povrchovo upravená mazanicou.
Na základe analógií previedol Peter Lovás slohovú a technicky vernú rekonštrukciu verajového dverového krídla a posuvnej okenice, čím sa objekt výtvarne obohatil a esteticky zhodnotil.
Ako žila zvonica
Počas obnovy zvonice sa pri úprave zrubu a terénu pod zvonicu podarilo objaviť predmety, resp. ich fragmenty, ktoré doplnili informácie o živote vo zvonici. V konštrukcii veže boli nájdené vbité kováčske klince, čo svedčí o neskoršom spevňovaní väzby trámov. Pôvodne boli spoje fixované dubovými kolíčkami a celý zrub bol spolu s hrazdenou vežou postavený bez klinca. Okrem kovaných klincov boli nájdené i priemyselne vyrábané klince s plochou hlavičkou, ktorých použitie sa spája s ďalšou obnovou objektu.
V spodných hradách severnej steny zvoniska boli nájdené zarazené úlomky železných črepín z vojenskej munície vybuchnutej v blízkosti zvonice počas druhej svetovej vojny.
Mimoriadny význam má nález črepov pochádzajúcich z hlinenej misky, džbánu z reliéfneho štítu príručnej sväteničky. Miska i džbán boli zhotovené z červenej hliny, vykrútené na hrnčiarskom kruhu a sú dielom miestnych alebo regionálnych hrnčiarov. Nie je vylúčené, že sú z produkcie pravnianskych hrnčiarov. Ide o starší typ úžitkovej keramiky, pravdepodobne z konca 19. storočia. Pomerne hlboká miska je zaujímavá svojou jednoduchou výzdobou. Tvoria ju štyri trojice dvojfarebných kvapiek kvapnutých do glazúry po obvode misky. Zo džbánu sa zachovala iba jeho spodná časť brucha s dnom. Pravdepodobne sa do zvonice dostal už ako neúplný predmet a bol druhotne využitý. Jeho povrch bol bez výzdoby, iba monochrómne, zeleno glazovaný. Torzo džbánu i miska slúžili ako nádobky na múku, v ktorej si zvonár pred zvonením múčil dlane, aby sa mu v nich nešmýkali laná. Fragment sväteničky je hrnčiarsky spracovanou kópiou porcelánovej predlohy.
Výnimočným je nález troch mincí. Každá z nich má mimoriadnu výpovednú hodnotu a približujú významné historické medzníky. Dve z nich boli pravdepodobne plácou, ktorú dostával zvonár za zvonenie za zomretého a nedopatrením ich vytratil.
Najstaršia pochádza z čias výstavby zvonice a bola nájdená vo výdlabe prahového zrubu pod stojkou dvorového portálika. Ide o medený grajciar z čias Františka II. Habsburského (1878 – 1835), rakúsko-uhorského kráľa, vyrazená v roku 1800.
Druhá je z obdobia prvej svetovej vojny, strieborná, z roku 1912, v nominálnej hodnote jednej koruny, s portrétom cisára Františka Jozefa I. Nachádzala sa pod vrstvou mazanice v interiéri zvoniska. Tretia pochádza z roku 1949, strieborná, pôvodne vo vysokej hodnote 100 Kčs, s portrétom J. V. Stalina. Pravdepodobne už znehodnotená peňažnou reformou, ku ktorej došlo v roku 1953.
Po generálnej obnove bola oživená i tradícia ručného zvonica a funkcia zvonára, od roku 2011 chránená ako nehmotné kultúrne dedičstvo.
Generálnu obnovu zvonice realizovalo miestne občianske združenie Vyšehrad z finančných prostriedkov nadácie Slovenskej sporiteľne Obce bližšie k sebe a Hornonitrianske múzeum v Prievidzi.

Realizácia

Realizátori pamiatkovej obnovy: OZ Vyšehrad a Hornonitrianske múzeum v Prievidzi

Peter Lovás, umelecký rezbár a konzervátor Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi

Mgr. Andrej Richter, aktivista OZ Vyšehrad

Rastislav Haronik, keramikár, aktivista OZ Vyšehrad

Mgr. Jozef Lenhart, historik umenia

Realizácia: 2016 – 2017

Vlastník

OZ Vyšehrad – obec Nitrianske Pravno